3. kapitola
„Tak, Miško, na dnes je to všetko. Môžeš sa pobaliť,“ oznámil Matej svojmu žiakovi, keď po takmer hodine skončili. Obdivoval ho. Tentokrát mu dal naozaj zabrať a chlapec ani raz neprotestoval. „A mimochodom, išlo ti to výborne. Určite si cez sviatky usilovne cvičil, však?“ Tú poznámku si nemohol odpustiť. Jedným očkom nenápadne pozrel na Jakuba, zvedavý na jeho reakciu, a v duchu sa zabával na tom, ako mladík utrápene pretočil očami.
„Áno,“ šťastne prikývol Miško. Učiteľova pochvala ho potešila. Otočil sa na svojho brata a zaškeril sa, vidiac jeho kyslý výraz. „Snažil som sa. Aj keď Kubo stále hundral, že ho z toho bolí hlava a nedokáže sa pri tom učiť.“
Matej naoko káravo pozrel na mladíka sediaceho na pohovke a rozhodol sa ho trochu podpichnúť. „Ale no tak, musíš predsa brata podporovať v jeho talente,“ pokrútil hlavou. Pôsobil naozaj vierohodne. Nebyť jeho očí, ktoré ho prezradili, bol by mu jeho priateľ možno aj uveril.
Jakub sa rozhodol pristúpiť na jeho hru. Hodil po Matejovi zdanlivo ublížený pohľad a celkom presvedčivo zašomral: „No a na mňa bude brať ohľad kto? Ja sa potrebujem učiť, inak ma vyhodia zo školy... Ale neboj sa, myšiak,“ obrátil sa k bratovi a žmurkol naňho, „dobre viem, že si talent a nikdy ti v cvičení brániť nebudem.“
„Prepáčte, že ruším túto dojímavú súrodeneckú chvíľku, ale mám pre vás ešte malé prekvapenie,“ tajuplne prehlásil Matej a zmizol v kuchyni. Jakub s Miškom sa na seba nechápavo pozreli a obaja svorne mykli plecami, ako by tým chceli povedať: nemám tušenia, mne sa o ničom nezmienil.
O chvíľu sa z kuchyne ozval šramot, buchot, tiché zahrešenie a vzápätí ostalo ticho.
„Matej? Si v poriadku? Netreba ti prísť pomôcť?“ zakričal Jakub, no to sa už muž vracal do izby. V ruke držal tácku s nejakými čokoládovými zákuskami, na ktorých trónila porcia šľahačky. „Nehovor, že si piekol,“ vydýchol prekvapene, keď Matej položil tácku pred nich na konferenčný stolík.
„Veruže áno. Čokoládové brownies. Nie je to nič zložité. Robím si to dosť často.“
Miško okamžite chňapol po jednom kúsku čokoládovej pochúťky. „Je to výbovhné,“ s plnými ústami pochválil Matejove pekárske umenie.
„Som rád, že ti chutí, pokojne si ber, to je pre vás dvoch.“
„Nemusel si si robiť starosti,“ ozval sa Jakub potichu, prekvapený skutočnosťou, že Matej vie piecť. No i tak neodolal a aj on sa ponúkol. Avšak nie tak nenásytne ako jeho malý brat. Musel uznať, že boli naozaj chutné.
„To nie sú starosti. A ak mám byť úprimný, od včera som mal strašnú chuť na sladké, tak som sa po príchode z práce rozhodol niečo upiecť a zabiť tak dve muchy jednou ranou. A ako vidím,“ pobavene sledoval Miška, ktorý v priebehu pár minút s chuťou zjedol pol tácky, „budem ich asi robiť zakaždým, keď prídete.“
„To naozaj nie je potrebné,“ ubezpečoval ho. „Už takto si pripadám dosť trápne, že ťa zneužívame. Buď nás stále niekam pozývaš, alebo toto,“ mávol rukou smerom k stolíku. „To –“
„Jakub,“ oslovil ho Matej láskavo. „Myslel som, že sme si to už vysvetlili. Keby som nechcel, nerobím to. Tak sa pre to netráp. Ale... ak ti to tak veľmi vadí, tak mi dnes zaplať o dve eurá viac a je to vyriešené. Hm?“
„To je dobré riešenie,“ odobril Matejov nápad a vstal z pohovky. Prešiel do predsiene, aby z bundy visiacej na vešiaku vybral peňaženku. Siahol najprv do jedného vrecka, potom do druhého a zbledol. Pre istotu skontroloval aj vnútorné vrecko, ale bezvýsledne. Jeho zlé tušenie sa potvrdilo. Po peňaženke nebolo ani stopy.
„No do riti, ja nemám peňaženku!“ vydesene zhíkol. A to prišiel na aute!
„Veď sa nič nedeje, zaplatíš mi nabudúce,“ snažil sa ho upokojiť Matej, mysliac si, že si robí starosti kvôli peniazom.
„O to nejde,“ zaúpel. „Ale mám v nej doklady. Občiansky, vodičák... Už chápeš? Jazdím bez papierov! Ak by ma cestou sem chytili fízli...“ Odmlčal sa. Radšej si ani nepredstavoval, čo všetko sa mohlo stať.
„Nenechal si si ju v aute?“
„Nie. Nosím ju buď v batohu, alebo v bunde. Nikdy ju v aute nevykladám, ani keď tankujem. Takže musela ostať doma.“
„Okej, Hlavne nepanikár. Mám riešenie.“
„Aké?“
„Odveziem vás domov ja, na tvojom aute.“
Jakub naňho hľadel skepticky. „A potom? Ty domov pôjdeš peši?“
„No a? Trocha prechádzky ešte nikoho nezabilo. Však to nie je tak ďaleko. Alebo pôjdem autobusom. S tým si ty hlavu nelám.“
„Naozaj by si to pre mňa urobil?“ Stále neveril tomu, čo počul. Matej to odšoféruje zaňho?
„Prečo si taký prekvapený?“ krútil Matej hlavou. Trochu sa ho to dotklo. Prečo musel Jakub spochybňovať každé jeho rozhodnutie, ako keby za to mal očakávať nejakú protislužbu? „Hádam, že auto budeš zajtra potrebovať. A nebudem riskovať, aby ťa policajti chytili bez dokladov. Dnes tu už jednu hliadku hlásili. A ako som povedal, vrátim sa buď pešo, alebo autobusom. Bodka.“
Jakub sa vďačne usmial. „Ďakujem, si vážne poklad.“
„Ja viem. Len ma zakopať.“
***
Ešte nikdy sa Jakubovi nezdala cesta domov taká dlhá ako v to popoludnie. Sediac na prednom sedadle vedľa Mateja, nemohol z neho spustiť oči. Celý čas bol ako na tŕní. Zožieralo ho pomyslenie, že mu bol tak blízko, no zároveň tak vzdialený. Aj keď si z času na čas ukradol letmý dotyk, ani zďaleka to nebolo to, po čom túžil. Viac si však nemohol dovoliť. Miško na zadnom sedadle síce hľadel do mobilu a zdalo sa, že si ich dvoch nevšíma, ale občas ho v spätnom zrkadle videl, ako sa zvedavo obzerá.
Nemohol riskovať, že sa ich krehký vzťah tak skoro prevalí. Keby to záležalo len na ňom, hrdo by sa k Matejovi hlásil na každom kroku. Len sa bál, že by sa jeho vzťah s Miškovým učiteľom nestretol s veľkým pochopením a okrem toho, že by sa Miško stal terčom posmechu, ohrozená by mohla byť aj Matejova kariéra. To predsa nemohol urobiť ani jednému z nich.
Posledné dva týždne doslova trpel nedostatkom telesného kontaktu. Pomyslenie, že ho vďaka učeniu, ktorého bolo stále veľa a času málo, najbližšie uvidí až o týždeň a dovtedy s ním bude v spojení nanajvýš len cez telefón či Facebook, ho ubíjalo a frustrovalo. Virtuálny kontakt mu nestačil. Potreboval Mateja osobne. Potreboval jeho objatie, pohladenie, ubezpečenie, že to zvládne. Vedel však, že keby k nemu raz prišiel, tak skúšky by boli odrazu to posledné, čo by ho zaujímalo. Už by od neho totiž nedokázal tak ľahko odísť. Akoby sa na ňom každým dňom stával viac závislým. A hoci Matejova ponuka – učiť sa pri ňom – znela lákavo, bola nemysliteľná. Ako by sa mohol sústrediť na anglickú morfológiu, keď by sa nachádzal v jednom byte s ním? Nemožné. To sa môže rovno učiť na diskotéke. Úroveň sústredenia bude rovnaká.
Z chmúrnych myšlienok ho vytrhlo zastavenie pred bytovkou.
„Sme na mieste,“ oznámil Matej a vypol motor. „Tu máš kľúče a – tebe sa nechce ísť domov?“ prekvapene sa opýtal, vidiac, že sa Jakub nijako nemá k tomu, aby vystúpil.
„Nie,“ hlesol a nenápadne pozrel dozadu, no to sa už Miško súkal von z auta. Mal iba chvíľu, aby nevzbudil podozrenie. Položil Matejovi ruku na stehno a pritiahol sa k nemu, aby ho mohol pobozkať. Bol to letmý bozk, krátke spojenie pier, no i tak intenzívny a spaľujúci. „Toto mi chýbalo,“ smutne vzdychol a až potom vystúpil. „Naozaj ti nevadí, že pôjdeš peši? Môžem si zbehnúť po peňaženku a odviezť ta.“
„Načo by si to robil? Šetri si benzín. Neubudne zo mňa.“
„Tak díky, si fakt úžasný,“ kamarátsky ho objal a poplácal po chrbte. „Ale už musím vážne ísť, bude to podozrivé. Zavoláme si večer?"
„Že váhaš. Ale najprv sa nauč aspoň päť otázok, dobre?“
„Áno, pán učiteľ,“ zahundral a vybral sa ku vchodu. „A ešte raz vďaka za odvoz.“
O pár hodín neskôr, keď už ležal v posteli a na displeji jeho telefónu konečne zasvietilo Matejove meno, dostal nápad.
„Prišiel som na spôsob, ako môžeme byť spolu a ja sa budem učiť,“ vybalil naňho hneď po pozdrave. „Budeš ma skúšať. Si predsa angličtinár, tiež si to všetko študoval. A ja budem mať väčšiu motiváciu rýchlo sa to naučiť. Čo povieš?“